Robo je odo mňa o deväť rokov mladší. Vyštudovali sme ( ja síce len tak-tak) rovnakú strednú školu – Umeleckú priemyslovku v Košiciach – ale keď na ňu Robo nastúpil, ja som už bol preč. Potom som končil pražskú FAMU pred nežnou revolúciou, Robo už ako jeden z prvých absolventov fotografie bratislavskú VŠVU po nežnej. Ja som sa po skončení školy plánoval presunúť z Prahy do Bratislavy, ale vo finále som tam nedostal ateliér a tak som zostal v Prahe. Robo sa ateliér-neateliér po vysokej škole vrátil späť na náš rodný východ, na ktorý sa zase ja po celých tých 40 rokov vraciam nepretržite a kde sa naše cesty kedysi zaciatkom 90tych rokov prepojili a prepájajú sa dodnes.
Vždy keď dorazím na „dolný koniec“ a keď mi to čas len trochu dovolí, strávime spolu jeden-dva dni naplnené potulkami prírodou, debatami o robote, o užitých fotkách, o volných fotkách, o foťákoch, o výstavách, o knihách, o filmoch, o kamarátoch, o vzťahoch, o zdraví, o tom čo nás zaručene uzdraví, o minulosti, o súčastnosti, o plánoch do budúcnosti, t.j. o živote. A je zase večer a ja musím bežať na vlak, ktorý dúfajme bude mať aspoň aké-také meškanie. „Vďaka, drž sa a vidíme sa, pokračovanie nabudúce“.
A medzi tým všetkým si ešte občas stihneme vymeniť fotku. V mojej pražskej zbierke mám nekoľko Robových kúskov podľa vlastného výberu. Sú to, mimo iné, veci z jeho cyklu s názvom Svetlom do tmy (1993-97): Žltý dážď, Šípkové akvárium (alebo rybyčky), Opeľovanie družicami a Stred sveta. Tie obrázky mám vyložene rád. Pripadá mi, že sa tu veľmi šťastne stretli a pretli dve veci: príroda so silou jej vizuality a hravosť tvorivého experimentu. Robo tieto snímky fotil v exteriéroch ešte na filmovú surovinu, na stredoformátové farebné negatívy, do ktorých následne v ateliéri vstupoval s postprodukčným procesom, na ktorý by sa najviac hodil názov: manuálny photoshop. Viac však nepoviem, aby mi šéfkuchár nevynadal, že mu vynášam von tajné autorské receptúry.
Poviem už len toľko, že Roba i tie fotky mám fakt rád.