Robo Kočan hovorieva, že prepája paralelné svety. Ruch mesta vyrovnáva tichom prírody, realitu spochybňuje fikciou, do tmy kreslí svetlom. Často cestuje, putuje za meditatívnosťou a rozmanitosťou iných krajín a kultúr, aby následne do svojich fotografických obrazov vkladal vnemy a emócie. Neraz ich zhmotňuje do tajomných bytostí, anjelov či víl, alebo komponuje portrétne skladačky a koláže, ukazujúc, že nič v našom živote nemusí byť jednoznačné a objektívne.

Od prvej samostatnej Kočanovej výstavy uplynulo už takmer tridsať rokov a za ten čas si vybudoval svojskú hravo-experimentálnu poetiku, ktorou sa snaží ukazovať veci inak, ako sa javia. Fotografia pre neho nikdy nebola autoritatívne dokumentárnym nástrojom, ale rozprávačkou príbehov, médiom, ktoré dokáže odkrývať nepostrehnuteľné vrstvy každodennosti.

Vzhľadom na kontext a vývoj Kočanovej tvorby môže byť výstava v Pistoriho paláci prekvapením. Bolo však zámerom vykročiť z očakávanej trajektórie a ukázať trochu iného Kočana, než na akého sme zvyknutí – a síce Kočana bez lumino-grafických experimentov a farebných filtrov, bez tieňohier a koláží, bez viditeľných postprodukčných zásahov. Namiesto magickej obrazotvornosti sa stretávame najmä s jednoduchými snímkami, ktoré zachytávajú (zdanlivo) obyčajné veci a výseky sveta – sochy svätcov naukladané v depozitároch a na chodbách galérií, banálne mestské zátišia, strašiakov v poli, ihriská zasypané snehom, architektonické štruktúry… Opúšťa Kočan fikčné fantazijné svety? Mení identitu fotografa – výtvarníka za status čistého dokumentaristu? Estetika súborov k tejto interpretácii zvádza, avšak Všednostisú všednými iba pri prvom pohľade. Strašiaci v poli nie sú len typologickým radom podivuhodných DIY objektov, ktoré majú plašiť vtáctvo, ale u Kočana sa premieňajú na bizarnú armádu strážcov úrody. Ani polychrómované sochy v depozitároch nie sú iba odloženými rekvizitami. V Kočanovej kompozícii sa ruky pribité na imaginárnom kríži transformujú do zaťatých pästí revolucionárov, busta v bublinkovej fólii je v autorovom svete Dámou so závojom.

Realitu v tomto prípade neohýba zámernou inscenáciou či výtvarnými zásahmi, ale tým najprirodzenejším prostriedkom – jazykom. Predmetom a výjavom prisudzuje nové pomenovania, čím ich zbavuje pôvodnej funkcie a premieňa na postavy v imaginatívnych hrách. Personifikuje neživé, všedným impresiám nachádza fotogenickú formu. Doslovnú deskriptívnosť nahrádza metaforou. Pre Kočana je možno práve tento metaforický svet autentickou realitou. Jeho realitou, ktorá na výstave na chvíľu môže byť aj našou.

Michaela Pašteková
kurátorka výstavy