Robo Kočan /1968/
Robo Kočan patrí k výrazným predstaviteľom slovenskej fotografie posledných dvoch desaťročí. Jeho tvorba je rozkošatená do viacerých strán, v teritóriách ďaleko za hranicami samotnej fotografie. Podobne ako maliar s použitím vyblikávania, šablón a kreslením svetlami vytvára imaginárne svety obrazov. Na začiatku to bol čiernobiely cyklus Dialógy (1990 – 1993) s veľkým počtom komunikujúcich „Kočanov“ a nevšednými názvami ako Súrny telefonát, Ukrižovanie so sponzormi, alebo Stretol som sa so svojim duchom. Ďalším súborom Svetlom do tmy (1993 – 1997) rozvinul fotografickú hravosť a radosť. Ožíva tu Robova fiktívna fauna a flóra, akoby sme zažívali neuveriteľné sny. V cykle Tiene duchov /1998 -/ narába s dvojexpozíciami negatívov, pričom vznikajú tajomné krajiny s tancujúcimi postavičkami pripomínajúcimi mimozemské bytosti. Osobitým cyklom je Anjel strážny /1999 – 2001/, v ktorom Kočanová dcéra Laura v úlohe anjela nás sprevádza po typických archetypálnych priestoroch nášho regiónu. Od roku 2004 pracoval na projekte Bytosti starého Glamorgánu v hlavných roliach s Bodliakodrakom, Vranožrútom, alebo Kapradníkom, ktorí nás sprevádzajú na ceste do sveta tajomných rozprávok. Počas štipendijného pobytu v Clevlende v USA vytvoril cyklus Príbehy nočnej lampy /2003/. Tieňohrou zvieracích motívov sa prenášame do mystických príbehov pradávnej minulosti. Na tento cyklus voľne nadväzuje súbor Príbehy z druhej strany /2008/, v ktorom rozpráva o paralelných svetoch po našej smrti a čakania na nový život.
Ďalšia vetva Kočanovej tvorby je venovaná portrétu. Spomedzi viacerých sérií sme pre túto prezentáciu vybrali Rodinnú tajničku III /1995/. Kočan pomocou fotoemulzie naniesol na každú stranu detských kociek tváre seba, svojej partnerky a svojich a manželkiných rodičov. A potom nastupuje divák, aby hrou a skladaním kociek začal proces „genetického miešania“ týchto tvári. V roku 1993 počas pobytu na univerzite v Nottinghame Robert Kočan vytvoril ďalšie dva portrétne cykly. V čiernobielom multikulturálnom projekte Black and White Benetton sú konfrontovane štyri dievčatá (beloška, Indka, Číňanka a černoška) formou koláže. Súbor portrétov je potom nainštalovaný do tvaru kosoštvorca – symbolu ženy o veľkosti strán 120×120 cm. Posledným cyklom portrétov v ktorom mixuje tváre rôznych rás pomocou farebného sendviču je projekt Láska, viera, nádej /1995/. Do výstavy je zahrnutý aj projekt zrkadlovo spájaných obrazov častí tela Podivné bytosti /2006/ a priestorová inštalácia Vyrušil si ma, alebo obkľúčil som ťa /1993/. Základom prezentácie je desať metrov dlhá fotografia panorámy nočného parku, kde sa pohybuje množstvo malých Kočanov. Tento obraz je vo vnútri zatemneho valca, pričom na obvode sú autorove autoportréty. Projekt vznikol v rámci pobytu na umeleckej škole v Dijone a bol obohatený aj o zvuk.
Kočanové práce majú neuveriteľnú jednotu vývoja, každý nový projekt je rozvinutím a posunutím predošlého. Je málo výtvarníkov čo dokážu takto budovať svoje programy.
Ľubo Stacho