Pred časom pri práci na inom projekte som napísal, že všetko čo je v živote dôležité, sa rodí, vzniká ako dôsledok vážnych, nevyhnutných stretnutí – stretnutí ľudí, tvorcov, udalostí, podnetov, skúseností, prístupov. Výsledné dielo je tak potom samo stretnutím, príležitosťou stretnutia v reálnom priestore a čase, ale i mimo neho. Neinak je to i v prípade stretnutia (stretnutí) dvoch tvorivých osobností, maliara a fotografa, pri tvorbe spoločných diel.
Marián Čižmárik a Robo Kočan sa stretli pri projekte Pomalé svetlo vĺn, kedy Robo Kočan fotografoval diela Mariána Čižmárika. Pri práci sa spoznali, našli veľa spoločného, nastal proces obohacovania asocácií, ktorý vyústil do tvorby spoločných diel. Diel, ktoré akýmsi vrstvením, prelínaním a presakovaním – celkom v duchu čižmárikovských sedimentov – sú múdrym dialógom dvoch tvorcov s pevne kontúrovaným obrazom sveta.
Roba Kočana privádza k precízne komponovaným dielam dlhodobé koncepčné uvažovanie o možnostiach fotografie, jej klasických postupov a vyjadrovacieho potenciálu – práve tak i polemikou s predpokladanými východiskami a ich aktívnym pretváraním. Esteticky i obsahovo pôsobivé realizácie vznikajú ako dôsledok prieskumov tematizujúcich médium samotné – odkazuje k experimentom so svetlom a akcentuje manipulatívny podtext fotografického obrazu. Pozoruhodným vizuálnym odkazom k fotografickým postupom sú i fotografie Čižmárikových objektov, ktorým autor prisúdil materiálovosť – hmota, drevo vo svojej príťažlivej podobe, farba, kov a sklo – sa v podaní Kočanových fotografií premieňajú na svetlo, priestor, energiu, tajomno – a zvýraznený je tu ich duchovný, symbolický rozmer – práve tak Čižmárikove studne, energie, prúdenia, spájajúce našu prítomnosť s nekonečnom, ako i Kočanove Chergu Buga, priestory podsvetia, nehmotné, určené len pre duševnú existenciu nezávislú na čase; môže na ne byť nahliadané ako na formálne vytríbenú reflexiu princípov symbolistického a metafyzického zobrazenia.
A zatiaľ čo Robo Kočan „maľuje“ svetlom vo svojich fotografiách, Marián Čižmárik interpretuje svoju tvorivú platformu prostredníctvom maľby. Jeho obrazy zreteľ¬ne manifestujú presvedčenie, že fyzický akt maľby je situáciou, kedy je umelcovi umožnené zahliad¬nuť čosi podstatné o určení i slobode ľudskej bytosti. Na vytlačené zväčšeniny Kočanových fotografií, ktorých základ bol práve v jeho objektoch, maľuje svoju vrstvu, svoj sediment. Organické štruktúry s prienikmi do dlhého ticha farebných plôch s prirodzeným rastom ich svojbytných foriem, s dotykmi energií či ľudským zásahom sa stávajú prie¬storom symbolického mystéria cyklicky sa opakujúceho pozem¬ského zrodenia, smrti a následného vzkriesenia.
November 2018 Karol Maliňák