Vzkriesenie salamandry. Metafory kultúrnej vedy v tvorivej práci Roba Kočana.
Irina Čmyrevová, PhD, Moskovské múzeum moderného umenia
Stredná Európa je plná záhad a tajomstiev. Ale nepatria iba minulosti. Čarodejníci neprestali existovať v stredoveku, alchymisti žijú medzi nami. Stali sa umelcami.
Robo Kočan ako mladý fotograf je bezstarostný básnik, éterický, ktorý odhalil skryté významy sotva dotýkateľných komplikovaných substancií, s ktorými je len ťažko prísť do styku. Jeho experimenty v počiatočných sériách – hra detstva s motívmi života a smrti, vo svojej čistote podobná detskému bozku, ktorý dáva život mramorovým sochám, o ktorých by sme si nepomysleli, že boli postavené ako pamätník mŕtvym. Kočanove skoré čiernobiele série s početnými výstavami, rodiace iluzórny pohyb času v rámci jedného predmetu, boli ozajstnou poéziou. Hlavná séria tohto obdobia bola nazvaná “Dialógy” (1989-1993). Fotograf urobil tieto prvé experimenty v takom veku, kedy on, ako mladý, si po prvýkrát uvedomil smrť a bojoval o lásku. Objaviac objekt lásky vo svojich hľadaniach, pri ktorých došlo k presunu cez narcizmus až sa vyvinuli v Rubikone seba agresie. Bol to silný začiatok. Prvý takt predohry melódie života umelca Roba Kočana začal s dôrazom na prvý úder. Nebezpečná kombinácia, ktorá si vyžaduje podporu budúceho rozvoja. Prvý mocný part zrodí výraz, vyčerpávajúci umelca svojou vášňou. Na takejto vlne mladý Rimbaud stratil dych, v takom napätí iní idú do krajnosti a nemôžu prestať. Ale, opisujúc tvorivú prácu Roba Kočana kultúrnymi metaforami, dovoľte nám povedať, že sa dostal k umeniu fotografie zostupujúc k nemu ako pastier zo svahov Tatier.
Novým smerom v tvorivosti Kočana sa stal jeho návrat k príbehom, mýtom a legendám hôr –séria “Svetlom do tmy” (1993-1997). Vo fotografii našiel formu pre stelesnenie duchov mŕtvych, ktoré blúdia v lesoch, tancov víl a elfov, duchov vôd a vrchov. Ako keby sa opäť stal dieťaťom. A získal spústu nasledovníkov medzi rovnako sofistikovanými obdivovateľmi fotografie a filozofie, ľuďmi, zvyknutými na zložité formy vyjadrovania, hlboké samo-rozjímanie a deštruktívne experimenty pri oddeľovaní vlastného ega od harmónie sveta, plačúcimi ako deti, vzdychajúcimi, ako zaľúbené školské deti pri pohľade na svätojánske mušky v lese a nad vodami, ktorými sú plné nové Kočanove fotografie. To bol úplný úspech. Vyhlásený triumf jedinečného autorského štýlu, táto nová séria sa stala fakticky víťazstvom archaického nad individuálnym. Bolo to víťazstvo umelca nad sebou samým, pokľaknutím pred tým, čo je starobylejšie a väčšie ako pýcha slobodného súčasného umelca. Po tom, čo zničil úspech svojich prvých prác, zaplavený prítomnosťou “ja” umelca, Kočan zachoval v sebe umelca a individualitu: konzervativizmus vizuálnych tradícií mýtov sa stal elixírom, podobným rozprávkovej živej a mŕtvej vode. V slovenskej fotografickej tradícii bola v rokoch 1970 – 1980-tych celá plejáda autorov, ktorí boli Kočanovi učiteľmi a ktorí pracovali s vyjadrením prechodu svetla. Ale ich výber nástroja vyjadrenia bol podmienený fraktálnymi, opticko-fyzikálnymi, a op-artovými a klubovými tradíciami. Kočan zvolil prechod svetla, vidiac pod jeho technologickou pokrývkou charakter čarovného prútika, ktorý mal moc zviditeľniť neviditeľné bytosti, ktoré obývajú vzduch.
Za hranicami Slovenska bol Kočan najsľubnejším predstaviteľom slovenskej fotografie 90-tych rokov, najmä jeho nepopisný, ale vizuálny svet, stelesnený legendami, ktorý sa ukázal byť prirodzený pre túto kultúru bohatú na tradície. Kočan začal byť vnímaný ako súčasná vizuálna poézia, zachovávajúca príbuznosť a pozorujúca podobnosti s jej primitívnymi archaickými predkami. Zdalo sa, že Kočan bol prvým, kto dal svoje meno ako umelec v dlhej tradícii maliarov duchov (medzi ktorých patria maliari ikon a iluminátori), ktorí tvorili po celé stáročia. Ale ak o tom človek premýšľa, pred Kočanom nebola žiadna fotografická rozprávková popisná tradícia zobrazovania archaických obrazov. Ale on nekonal ako priekopník, ako hlasný zakladateľ tradície, jeho fotografie existovali, a on skromne s úsmevom, vyšiel z tieňa, rozplývajúc sa do vzduchu, ako keby toto bola skutočná tradícia.
Počas svojich návštev Ameriky Robo Kočan s ľahkosťou zaobchádzal s americkými krajinami, transformoval ich “na jeho vlastnú vieru”. Zvyčajne pre fotografa pracujúceho s krajinou, najmä s jeho rodnou krajinou, dotýkajúcou sa jeho zraku a pamäti, môže byť presťahovanie do odlišného priestoru mučivá. Ale Kočan tam tiež pridal svetlo duchom a vytvoril z Nového Sveta útulný a pohodlný, ako sú mu Tatry. V rámci filozofie dlhodobého projektu “Svetlom do tmy” (od roku 1993) a série “Tiene duchov” (1998) ako jeho súčasti, bola zahrnutá možnosť ovládajúca nové miesta, pretože, ako tiež ukázala “Zlatá vetva” J. Frazera, svet všetkých národov je obývaný podobnými duchovnými bytosťami. Nájduc sa na novom mieste, Kočan jednoducho dostane súhlas k portrétovaniu od nových duchov. V súvislosti s naposledy spomenutým, spomeňme si na biblický citát z listu ruského princa Vladimíra Monomacha svojim deťom: “Prejdite všetky cesty Zeme” – pre ruskú kultúru doby secesie táto fráza poslúžila ako návod (bola dokonca použitá poetkou Annou Achmatovovou ako nadpis básne), bol to manifest univerzálnosti kultúry a národnej identifikácie umelca. Napodiv, na fotografiách Roba Kočana sa tiež objavuje plasticita ornamentálnej kultúry secesie, pravdepodobne podvedome ním vybraná v súvislosti s hľadaním formy pre stelesnenie syntézy celkovej harmónie a najmä národných rytmov. V tvorivej práci Roba Kočana sa paralelne objavuje téma passéistického charakteru, prejavujúca sa v čierno-bielych priamych fotografiách. Dá sa vidieť v sériách “Bytosti starého Glamorganu” (2004) a “Rajské záhrady” (1998). Kočanov fotoaparát sa stáva zrkadlom, pred ktorým sa odvíja divadelná hra stromov, útesov a oblohy. Bez pochýb, Kočan má skvelých predchodcov v tejto veľkej tradícii sebavyjadrenia povahy prostredníctvom pozorného fotografa, a tu je ťažké hovoriť výlučne o národných hraniciach tradície: sú to Adams, Weston, a úžasní fotografi strednej Európy, medzi ktorých patrí jasnovidec a básnik prírody Martin Martinček.
Zdalo by sa, že objavenie sa dieťatka v rodine umelca by malo viesť k harmonizácii, ku uskromneniu vášnivého vyjadrenia divadla prírody v jeho fotografiách. V sérii “Anjel strážený”, “ľudské mláďatko”, ako by povedal Kiplingov panter Bagíra, so spontánnosťou hraje rolu anjelika pozdĺž ciest a na smerovacích šípkach. Dá sa dlho diskutovať o spojení “deti a príroda” vo svetovej, a samozrejme i v slovenskej umeleckej fotografii. Ale Robo Kočan zostáva aj v tomto motíve verný svojej predchádzajúcej individuálnosti: toto je príbeh o duchovnej bytosti s krídlami, v dlhom ľahkom odeve, s najväčšou pravdepodobnosťou anjel. Mimo kontextu tvorivej práce umelca Roba Kočana sa dá táto séria posudzovať ako nadmerné rozprávanie, doslova nasledovanie buržoáznej (biedermeierskej) tradície z druhej polovice XIX. storočia, fotografické inscenácie pekných scén anjelov, takých populárnych v masovom náboženskom povedomí. Ale v rámci tvorby samotného umelca, príbeh o malom dieťati s krídlami, ako taký, je pokračovaním hľadania vizualizácie chvíľkového šťastia, ktoré sa vyskytuje pri pripínaní plátna profánneho sveta, spoza ktorého sa odhalil, na okamžik, súlad duchovnej jednoty prírody, éterických bytostí a človeka. Zdá sa to byť kontroverzné, ale myslím si, že v sérii “Anjel strážený” (1999), Robo Kočan našiel jasnejšiu a celostnejšiu podobu na vyjadrenie tejto Trojice Svetov.
Série prác, “Príbehy nočnej lampy” (2003) a “Tajomné priestory” (2004), znamenajú vzkriesenie salamandry, návrat ku metafyzickým a alchymistickým experimentom s farbou, svetlom, tieňom a telesnými povahami sveta. Vizuálna harmónia týchto sérií núti zamyslieť sa o dokonalosti zlatnícky brúsených drahých kameňov; každá z prác tejto novej série je klenotom, tak ako aj v ich zasadení. Výsledkom je premena série na nekonečný vizuálny tunel. Ktorý, v sérii “Tajomné priestory” (2004) sa sám stáva hlavným predmetom vyjadrenia. Kontemplácia samotného umelca sa deje skrz jeho vlastné telo, cez jeho otvory a pokožku. Harmónia ako symetria. A symetria ako kaleidoskop nových možných kombinácií, rovnako nádherných. Robo Kočan v poslednej sérii sa nachádza v čarovnom sne perfektných geometrických foriem. Tento poetický sen sa podobá magickému čarovaniu v počiatočných sériách fotografa, od ktorých sa sám odtrhol objavujúc pre seba nové črty sveta. Je možné že dnešným čarodejníctvom, v ktorom sú zahrnuté video a prvky trojrozmerných multimediálnych inštalácií, je experiment odparovania ortuti počas alchymistických putovaní umelca magickými oblasťami fantázie, nad ktorými čas nemá moc.
Z ruštiny do angličtiny preložili: R. O’Dowd a P. Glebov.