Robo Kočan má schopnosť “vidieť tušené”. Tušené a chcene, uložené hlboko v podvedomí, ktoré nám sprostredkováva cez “siločiary svetla” svojich fotografii prostredníctvom nevážno – ironického, ale i poetického, až detsky hravého pohľadu na svet. Patri k výrazným predstaviteľom druhej novej vlny slovenských fotografov, ktorí v 90. rokoch razantne zasiahli nielen do slovenského, ale aj stredoeurópskeho umeleckého priestoru predovšetkým multimediálnym prístupom k fotografii a novými postupmi v inscenovanej fotografii. U Roba Kočana sa obidve línie objavujú súčasne.
Do čiernobielych i farebných cyklov komponovane inscenovane fotografie – to sú tajomne príbehy Kočanových predstav, ktoré v skutočnej prírode komunikujú s divákom prostredníctvom svetla a slova. Spolu s názvami k fotografiám nás vedu do inej dimenzie poetického vnímania sveta, prírody a krajiny, do inej dimenzie asociácii inšpirovaných impulzmi autora. V tejto svojej poetickej a hravej mytológií vytvára vlastnú víziu sveta fauny a flóry, bájnych a fantastických bytosti – škriatkov, duchov, anjelov a iných vymyslených tvorov, tvarov i mimozemských úkazov. Vďaka svojim “vidinám”, ktoré inscenuje do reálnej krajiny kreslením svetlom, viacnásobnými expozíciami, montážou či kolážou s použitím makiet i vlastných kresieb, vytvára hravý, vtipný, iluzívny svet fantastickej fauny a flóry. Meditatívny svet svetla a tmy, imaginárny svet dobra, v ktorom hľadá útočisko a harmóniu. Pod povrchom Kočanovho magického uhla pohľadu, jeho poetických premien a inscenácii v reálnej krajine, sa neodvratne vynára nová fascinujúca krajina na pomedzi bdenia a snenia, krajina, ktorá vzýva k večnému pochybovaniu a relativite vnímania všetkého okolo nás i v nás.
Elena Porubänová